Korunku sa môžeme modliť na obyčajnom ruženci. Ak nemáme poruke ruženec, stačí nám počítať päť desiatkov.

Na začiatku:

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Amen.

Zdravas´, Mária, milosti plná, Pán s tebou. Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš. Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.

Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha, Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha Svätého, v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen.

Na veľkých zrnkách (1x):

Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta.

Na malých zrnkách (10x):

Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom.

Tieto modlitby na veľkých a malých zrnkách sa opakujú 5x, takže tvoria 5 desiatkov.

Po piatom desiatku sa pridáva modlitba, ktorá sa opakuje 3x:

Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom.

Je pravda, že by sa korunka mala modliť o 15. hodine?

Je to možné, nie však nevyhnutné. Korunku sa môžeme modliť kedykoľvek počas dňa, aj niekoľko ráz za deň.

Formulácia korunky je trochu nezvyčajná. Ako ja môžem obetovať Bohu telo a krv, dušu a božstvo jeho Syna?

Na veľkých zrnkách ruženca prosíme: Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta.

Adresátom tejto prosby je sám Boh Otec, to je na jednej strane prameň božstva Syna a Ducha, ten, od ktorého všetko pochádza a k nemu všetko speje, a na druhej strane ten, ktorý nás miluje a v Ježišovi Kristovi nám dal všetko a prijal nás za svoje deti.

Preto je na mieste, aby sme ju prednášali s vedomím Božej bázne, keďže sa obraciame bezprostredne na Najvyššieho, ale zároveň úplne bez strachu a s neobmedzenou dôverou, lebo on je náš milujúci Otec.

Kľúčom k pochopeniu, akú prosbu to vlastne prednášame, sú slová „obetujem“ a „odčinenie“, teda zmierenie sa s Bohom. V pohanskej mentalite predstavovalo zmierenie úkon, ktorým si previnilý človek snažil nakloniť Boha, ktorý sa na neho – podľa ľudských predstáv – hneval. V židovskom a kresťanskom pohľade je však zmierenie úkon, ktorým človek dovoľuje Bohu, aby odstránil prekážky, ktoré vznikli na ľudskej strane hriechom, keďže to sám nie je schopný urobiť (porov. 2 Kor 5, 18-21). Obetovaním človek prosí Boha, aby tento obnovený vzťah posvätil a prijal. Preto je možné, aby sme my ľudia ponúkali Bohu Otcovi jeho Syna, lebo Otec sám nám ho dal ako Prostredníka nášho zmierenia so sebou.

Dobré je všimnúť si, že na jednej strane je použité jednotné číslo „obetujem“, čím zdôrazňujeme svoje osobné zapojenie sa do tejto modlitby, na druhej strane prosíme za všetkých („na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta“). Tým vyjadrujeme svoju príslušnosť k Cirkvi (podobne ako v modlitbe Otče náš a v liturgických textoch) a univerzálny úmysel tejto modlitby, pri ktorej sa nedá uzatvoriť do vlastného sebectva.

V tejto prosbe tak vyslovene predkladáme Bohu Otcovi nielen „telo a krv“, teda nielen ľudskú prirodzenosť Krista (a tým aj tajomstvo jeho vtelenia vrcholiace vo vykupiteľskej obete na kríži), ale aj jeho „dušu a božstvo“, čiže božskú osobu Slova (a s ňou taktiež tajomstvo večnej existencie Syna). Teda toho, ktorý je zároveň „najmilším Synom“ Boha Otca a „naším Pánom“, aby sme tak my sami, ako aj ostatní ľudia mohli byť vždy znova a do väčšej hĺbky schopní úplne sa zjednotiť s Bohom.

(Prevzaté z: Pavel Vojtěch Kohut OCD, Minikatechismus o modlitbě, CBM Slavkovice 2017)

„Duše, ktoré sa budú modliť túto korunku, obklopí moje milosrdenstvo v živote a zvlášť v hodine smrti“ (Den., 754).

„Dnes večer som poznala, že istá duša potrebuje moju modlitbu. Vrúcne som sa pomodlila, ale cítila som, že je to ešte málo, tak som zotrvala v modlitbe dlhšie. Na druhý deň som sa dozvedela, že práve v tej hodine začala umierať istá duša a umieranie trvalo až do rána. Poznala som, akým ťažkým skúškam bola podrobená. Pán Ježiš mi zvláštnym spôsobom dáva poznať, že zomierajúca duša potrebuje moju modlitbu. Cítim živo a jasne blízkosť ducha, ktorý ma prosí o modlitbu. Nevedela som, že medzi dušami je také spojenie“ (porov. Den., 828).

Veľkou pomocou pre umierajúcich je táto korunka. Často sa ju modlím na úmysel, ktorý vnútorne poznávam. Vždy sa modlím tak dlho, až kým vo svojej duši nepocítim, že modlitba bola účinná“ (Den., 834).

„Keď som na druhý deň, už po dvanástej, vošla do sály, videla som zomierajúcu osobu a dozvedela som sa, že agónia sa začala v noci. Keď som si to overila – bolo to vtedy, keď ma niekto prosil o modlitbu. Náhle som počula v duši hlas: – Pomodli sa korunku, ktorú som ťa naučil. Bežala som po ruženec, kľakla som si pri zomierajúcej a začala som sa s celou vrúcnosťou ducha modliť túto korunku. Odrazu zomierajúca otvorila oči a pozrela sa na mňa. Nestihla som sa pomodliť celú korunku a ona už zomrela so zvláštnym pokojom. Vrúcne som prosila Pána, aby splnil prisľúbenie, ktoré mi dal za modlitbu tejto korunky. Pán mi dal poznať, že táto duša dosiahla milosť, ktorú mi prisľúbil. Táto duša bola prvá, ktorá dosiahla Pánovo prisľúbenie. Cítila som, ako moc milosrdenstva napĺňa túto dušu. Keď som vošla do svojej samotky, počula som tieto slová: – Každú dušu, ktorá sa bude modliť túto korunku, budem v hodine smrti brániť ako svoju chválu. Ak sa ju pri zomierajúcom pomodlia druhí, dosiahnu tie isté odpustky. Keď sa pri zomierajúcom odrieka táto korunka, zmierňuje sa Boží hnev a nepochopiteľné milosrdenstvo zaplavuje dušu. Rozpáli sa vnútro môjho milosrdenstva pre bolestné umučenie môjho Syna. Keby všetci poznali, aké veľké je Pánovo milosrdenstvo. Ako veľmi všetci potrebujeme milosrdenstvo, zvlášť v tejto rozhodujúcej hodine“ (porov. Den., 810, 811).

„Keď som vošla na chvíľu do kaplnky, Pán mi povedal: – Dcéra moja, pomôž mi spasiť istého zomierajúceho hriešnika, pomodli sa za neho korunku, ktorú som ťa naučil. Keď som sa začala modliť korunku, uzrela som toho zomierajúceho v strašných mukách a bojoch. Bránil ho anjel strážca, ale proti veľkej úbohosti tejto duše bol akoby bezmocný. Veľké množstvo diablov čakalo na túto dušu, ale keď som sa modlila korunku, uzrela som Ježiša [v] takej podobe, ako je namaľovaný na obraze. Lúče, ktoré vyšli z Ježišovho srdca, obklopili chorého a temné mocnosti vydesené utiekli. Chorý posledný raz pokojne vydýchol. Keď som prišla k sebe, pochopila som, aká je táto korunka dôležitá pri zomierajúcich, ona zmierňuje Boží hnev“ (porov. Den., 1565).

„Dnes vošiel ku mne Pán a povedal: – Dcéra moja, pomôž mi zachraňovať duše. Pôjdeš k zomierajúcemu hriešnikovi a budeš sa modliť korunku, a tým mu vyprosíš dôveru v moje milosrdenstvo, lebo už si zúfa. Odrazu som sa ocitla v neznámom dome, kde zomieral starší človek v strašných mukách. Okolo postele bolo množstvo diablov a plačúca rodina. Keď som sa začala modliť, duchovia temnoty sa so sykotom rozpŕchli a vyhrážali sa mi. Tá duša sa upokojila a plná dôvery spočinula v Pánovi. V tej istej chvíli som sa uvidela vo svojej izbe. Ako sa to deje, neviem“ (Den., 1797, 1798).